ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk
Internet.sk
ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk
utorok 26.09.2017 | meniny má Edita  
Zviera a dieťaZviera a dieťa

Najväčšou oporou v puberte mi bola moja sučka

 Veve   10.09.2017   0

Je to už pekných pár rôčkov keď mi v náručí zomrel môj prvý pes. Nuž ale poďme pekne od začiatku.

Mala som 14 rokov a vždy som veľmi túžila mať svojho vlastného psa. Hoci sme bývali v rodinnom dome, naši boli zásadne proti.

Foto: Ingimage.com

Mať doma psíka ma nesmierne lákalo a keďže som mala kamarátky, ktoré pomáhali viacerým susedom s venčením ich psíkov, nechala som sa inšpirovať aj ja.

Už ani neviem ako, zrazu som sa ocitla v autobuse smerujúc na koniec Bratislavy k jednej milej pani, ktorá sa uľútostila nad týraným šteniatkom a nechala si ho v záhrade, kým mu nenájde iný domov.

Našich už dajako ukecáme

S bratom sme sa zhodli, že chceme psa a našich už dáko ukecáme. Otec bol na mesačnej služobke a mama v práci alebo unavená (prudko poriadkumilovná duša). Boli sme teda  v presile a zhodou okolností, mama výnimočne netrvala na svojom, preto sme jej ukázali šteniatko, malé krásne, plné radosti i strachu.

Mamina sa nezmohla na nič len „...tak nech je to ale pes, nie sučka!!!“ my sme, v tom čase neznalí veci, tvrdili, že jasné veď to, čo tam tak trolinku trčí je predsa  znak psa a nie sučky.

Táto nevedomosť nám vydržala iba chvíľu (kým sa zo šteniatka stalo šteňa). To už ale bolo neskoro, všetci sme si ju zamilovali a stala sa členom rodiny, už to bola naša Hastty.

Foto: Ingimage.com

Naša Hastty

Jednalo sa o malého psíka – kríženca ratlíka a waleského korgi. Nepodstatné, chceli sme akéhokoľvek psíka.

Prvé skúsenosti s ňou boli veľmi  zábavné,  často sa nám schovávala pod kuchynskú sedačku kam sme za ňou lozili a s dvoma, troma utierkami ovinutými okolo ruky ju chytali a ťahali von.

Bála sa jedine vody, nebol to ani strach, skôr panika, ktovie čo zažila ako šteniatko kým sme si ju vzali?!

Priznávam, že hoci sa jednalo o psa, bol to tvor, ktorý si so mnou prešiel všetky strasti vtedajšieho veku, vzťahov, kamarátstiev i hádok, či plaču. Preto pre mňa znamenala viac, ako by som si niekedy vedela predstaviť. 

Vždy keď prišlo k hádke, či už so súrodencami alebo rodičmi utiekala som sa k nej. A ona zakaždým reagovala tak, že som vedela ako veľmi jej na mne záleží.

Napriek tomu jej miesto v našej rodine bolo jasné a v mojom živote tiež, bol to úžasný priateľ – pes, nie človek.

Psíčkarska partia

Trávila som s ňou všetok svoj voľný čas a keďže u nás na sídlisku bolo psíčkarov veľa, vytvorili sme si partiu a vzájomne sa ťahali pri výcvikoch, agility - alebo aj ako kamaráti, nielen psíčkari. Naše psy nás nesmierne zbližovali a spájali.

Veľmi ma fascinovali reakcie Hastty, keď som sa musela učiť a bola mi zima, vždy si ľahla pod stôl a zohrievala mi nohy. Alebo mi skočila na kolená, schúlila sa do klbka a spala kým som sa nepostavila. „Skúšala ma“ aj z rôznych predmetov, no svojim režimom ma stavala v živote na obe nohy.

Režim bol jasný a počasie nemalo naň veľký vplyv, ani iné plány, proste ak som nemohla ísť s ňou von ja, tak som to aspoň musela zariadiť. Ona nám to však oplácala mnohonásobne. Nikdy nezabudnem, ako sa tešila, keď som prichádzala domov zo školy. 

Foto: Ingimage.com

Prvé povely

Počas venčenia som ju cvičila a po prvých poveloch sme prešli k ďalším a ďalším. Nakoniec  sa stala príkladom poslušnosti i spoľahlivosti.  Naučila ma dôslednosti, zanieteniu, či intuícii. A každé úsilie mi oplácala.

Bola malý obranár. Bývali sme hneď vedľa strýka a teda plot medzi nami neexistoval, na vyznačenie pozemku tam bol malinký múrik.

Naša Hastty chodila k nim na návštevy  pravidelne, nechala sa kŕmiť dobrotami a hladkať, no akonáhle strýko prekročil múrik smerom ku nám, z pojašeného psíka sa stal obranár v najvyššom stupni ohrozenia. A akonáhle sa vrátil späť k sebe opäť bola maznáčikom oboch rodín.

Chodila so mnou do mesta a vzorne čakala na povel „Zostaň“ nepripútaná pred poštou, či pred ZUŠ-kou, kedy mi skončí hodina a opäť sme išli spolu domov. Až teraz si uvedomujem, že som nemávala pocity samoty, ak sa dalo, vždy sme boli spolu. 

Aj prechádzky večer boli vždy úžasné, človek si upratal myšlienky v hlave, prevetral sa, potrénoval a príjemne oddýchnutý si líhal spať.

Nepotrebovala som žiadnu partiu, ktorá sa od nudy uchyľovala k testovaniu kadejakého „bordelu“ . Popri škole, zbore sme žili s kamarátmi pretekmi, výcvikom a štúdiu o psoch.

Do lesa sme chodili aspoň dvakrát do týždňa trénovať  „stopu“ ako aj schovávačku, vyštekávanie, hľadanie a podobne. Bola to čistá, nevinná zábava.

Chcem psa aj pre moje deti

Dnes, keď sa s odstupom pozerám na svoj vzťah ku psom z pozície matky troch detí, rada by som aby aj moje deti vyrastali so psom. Pri zvierati sa naučia ešte väčšej zodpovednosti a pes ich za starostlivosť ihneď odmení. 

Bola by som rada, aby neboli samé doma, keď prídu zo školy. Pes ich prinúti ísť na prechádzku. Rovnako aby im niekto ďalší ukazoval pozitívnu motiváciu a snahu niečo dokázať a pracovať na sebe.

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 2.8 z 5. Celkom 5 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
###RSP_COMMENTS###
Najčítanejšie
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised