KoneKone

Kone vo výchove detí

 Mgr. Lenka Kňazovická   15.09.2013   0

Pozitívne pôsobenie zvierat na deti, motivačná hodnota koňa, radosť z hry a pohybu, a mnohé ďalšie pôsobí rovnako na deti s postihnutím ako aj bez neho. Voltížovanie ponúka skvelé možnosti na nadviazanie kontaktov a rozvíjanie záujmov detí, vychádzky a pohyb; vedľa koňa i na koni, hrové cvičenia a spoločné činnosti s inými deťmi, koňa ako partnera a prostredníctvom neho možnosť ponúknuť deťom rôzne situácie, ktoré špecificky pôsobia na ich potreby. S deťmi s MP postupujeme po malých krokoch. Tak ako aj v iných terapiách musíme dieťa najprv získať pre určitú činnosť, motivovať ho.

Pre deti predškolského veku sú vhodnejšie poníky, oproti veľkým koňom menej vyvolávajú strach a sú lepšie aj pre rozvoj fyzickej stránky. Terapeutka Ina Burgdorf upozorňuje na prispôsobenie pomôcok na čistenie koňa a všetkých potrieb na jazdenie (menšie kefy a žbilká, ktoré sa deťom lepšie držia; ak chceme ušetriť môžeme použiť kefu na topánky). Takisto, čo sa týka madiel, sú väčšinou široké, deti ich ťažko občiahnu, môžeme použiť hranatý držiak (po konzultácií s rehabilitačným pracovníkom kvôli nácviku správneho uchopenia), lepšia stabilita a istota.

PPJ (pedagogicko-psychologické jazdenie) je jedna zo základných zložiek hipoterapie; liečby pomocou koňa. U nás je najrozšírenejšou formou hipoterapie hiporehabilitácia (rehabilitačné cvičenia s pomocou koňa; rôzne polohovanie, korekčné cviky na úpravu držania tela,...). Pri nej sa používa len stoj a krok koňa. PPJ skrýva v sebe oveľa viac možností. Okrem jazdenia je však dôležitejší samotný kontakt s koňom, vzťah k nemu, rôzne hry a cvičenia, pri ktorých dieťa nesedí na koni. V neskoršej fáze PPJ je možné prejsť na paravoltíž, parawestern, či paradrezúru. Terapeut pracuje individuálne alebo skupinovo v jazdeckej hale, nekrytej jazdiarni alebo voľne v prírode. PPJ sa osvedčilo hlavne v oblasti špeciálnej pedagogiky a psychológie. Terapeutická hodina má rôznu štruktúru, záleží o aké konkrétne dieťa ide, čo je preň najdôležitejšie, aké sú jeho želania, v neposlednej rade záleží aj na samotnom terapeutovi, ako je profesionálne orientovaný.

Rady by sme uviedli tie princípy, ktoré používame v práci s predškolskými deťmi my. Spomínaná edukačno - terapeutická činnosť vychádza z motopedagogiky, ktorej základ tvorí psychomotorika. Psychomotorické cvičebné aktivity, ktoré nazývame motopedagogikou sú komplexné aktivity pre podporu vývinu detí a súčasne sa nimi rozumie metóda ako aj pôsobiaci priníp. Motopedagogika je výchova pohybom. Môžeme ju definovať ako radu rôznych pedagogicko terapeutických metód; ktoré (podporovaním, ovplyvňovaním motoriky, pohybu) rozvíjajú motorické, kognitívne, sociálne a školské učebné procesy u detí. V rannom detstve je prepojenie motoriky a duševného diania veľmi tesné. V „chránenom“ priestore cvičebnej či jazdeckej haly môžu deti opäť precítiť samého seba ako centrum svojej aktivity, bez zásahu, či kontroly zvonka. Ako teoretické východisko motopedagogiky vo všeobecnosti a psychomotorickej terapie špeciálne platia neurofyziologické, antropologické a vývinové teórie, ktoré sa používajú v spojení s pedagogickými základmi liečebnej, špeciálnej pedagogiky a praktickými metodickými nasadeniami skupinovej terapie, behaviorálnej terapie a psychoterapie. Ak sú pohybové podnety precvičované v každodenných situáciách, automatizujú sa a prispievajú k samostatnému rozvíjaniu nových pohybov. Prvá skúsenosť v sebaovládaní dieťaťa je premena od náhodných pohybov v cielené jednanie. Táto skúsenosť slúži ako model pre každé vedomé riadenie, vedenie činnosti v neskoršom živote.

Motopedagogika spojená s PPJ sa nazýva hipopedagogika. Juliane Deppisch spolu s Ellen Freudenstein vyvinuli motopedagogický koncept, ktorý je založený nielen na vzťahu k živému zvieraťu, ale aj na schopnosti vcítenia sa, ktorá pôsobí voči ostatným deťom. Do 2. roku života prejavuje dieťa prirodzený strach, obzvlášť voči veľkým zvieratám. S tretím rokom života sa pomaly buduje správanie k zvieratám (podľa situácie prevažujú pocity ako obava, zvedavosť, radosť, pud k hre; ale vždy berieme do úvahy celkové prežívanie). Motopedagogikou rozumieme pedagogický koncept, ktorý intenzívne vnáša pohyb do výchovného úsilia. V prípade hipopedagogiky je hlavným prostriedkom pohybu kôň. Všetky motopedagogické smery sú spojené s rozdielnymi význammi a obsahovými náplňami, prebiehajú v rozličných fázach ľudského vývinu, sú osobnostne obohacujúce.

Motopedagogika má šesť pravidiel: uvedomenie si vlastných pocitov, právo na vlastné želania (individuálny prístup), zmena medzi napätím a uvoľnením, rozvoj tvorivosti, postup podľa situácie a zohľadnenie vývinového hľadiska. Popri tom sa dajú využiť rôzne prvky z mnohých iných terapií a pedagogických smerov; dramatoterapia, arteterapia, zážitková pedagogika, či Montessori pedagogika.

Podpora sociálno – emocionálnej, senzomotorickej a kognitívnej oblasti pri PPJ v ŠMŠ:

1. Ciele a obsah v sociálno – emocionálnej oblasti:

najdôležitejšia oblasť, ide v nej o sociálne správanie detí v kontakte s človekom a zvieraťom, ako aj o pocity, strach samotných detí,

o “vychádzanie so samým sebou”. Obzvlášť v ŠMŠ má táto oblasť veľký význam, pretože poruchy v nej môžu byť jednou z príčin nápadnosti správania detí s diagnózou vývinovo oneskorených detí alebo detí bez jednoznačnej diagnózy. Deficit v tejto oblasti sa odráža aj v kognitívnom a motorickom oneskorení. Cieľom tejto oblasti je zmena vzoru správania, odbúranie strachov, vybudovanie dôvery a sebadôvery a z toho vyplývajúca podpora skupinovej súdržnosti.

Odbúranie strachu má dve pozície; strach v situáciách spájajúcich sa s koňom a strach spájajúci sa s inými osobami (deťmi). Na odbúranie strachu súvisiaceho s koňom, ktorý pri terapii potrebujeme odbúrať ako prvý, môžeme použiť rôzne spôsoby. Vo všeobecnosti začneme tak, že dieťaťu dáme priestor a príležitosť na sledovanie koňa. Terapeutovou úlohou je predstaviť klientovi koňa, popíše mu ako vyzerá (pozri, aký má široký nos), potom sa ho dieťa spolu s terapeutom dotýka (cítiš, aký má teplý chrbát), pritom musí byť dieťa stále ubezpečované, že sa mu nemôže nič stať (hovoríme mu len pravdu). Nie vždy sa nám podarí, aby sa dieťa na prvej hodine koňa dotklo. Väčšina detí však strach z koňa rýchlo prekoná; napríklad pri kŕmení z ruky. Deťom, ktoré sa viditeľne boja, najskôr povolíme z bezpečnej vzdialenosti sledovanie koňov. Terapeut si pritom všíma správanie detí, aby zistil príčinu strachu. Môže zobrať deti jednotlivo do stajne, aby mu pomohli pri kŕmení, či len pozorovali zvieratá, aby videli ako samozrejme s nimi všetci (spolupracovníci, či iné deti) zaobchádzajú. Veľa krát sa stáva, že strach zo zvieraťa nie je až taký veľký, ale že jeho príčinou je vplyv iných detí alebo konkrétne vyzvanie k činnosti.

Ak ide o strach spôsobený inou osobou, ktorý je častejší (strach vnútri skupiny), prejavuje sa buď agresívnym alebo zdanlivo indiferentným správaním. Deti buď vehementne odmietajú kontakt alebo si udržujú dostatočnú vzdialenosť od ostatných. S prekonaním tohto strachu začíname až keď je prekonaný strach z koňa. Na začiatku používame partnerské cvičenia v kroku (v státí), sedenie po dvoch, predný a zadný sa vymieňa. Hladkanie koňa; partner ho hladká, zohne sa dopredu, tak, aby predný objal koňa, zadný obíjme predného a podobne. Cvičenia sú doprevádzané slovným komentárom (“musíš ho pevne držať, dávaj naňho pozor, aby nespadol, ...”)

Ďalší krok je prehĺbenie a upevnenie dôvery navzájom a k sebe samému. V tejto fáze necháme deti robiť cvičenie ako napr. jeden leží na bruchu na koni a druhí dvaja ho istia zo zeme z každej strany (toto cvičenie je zvlášť vhodné, keď je v skupine telesne postihnuté dieťa, aby sa aj ono mohlo cítiť súčasťou skupiny). Vybudovanie dôvery, sebadôvery; keď dieťa prekoná prvé obavy či strach, môže nadviazať s koňom hlbší vzťah a lepšie ho spoznať ako svojho priateľa, upevňuje sa dôvera k nemu. Platí zásada „ako sa správaš ku koňu, tak sa on správa ku tebe, čiže keď si k nemu milý, je milý aj on k tebe“. Deti musia akceptovať zviera ako citlivú bytosť, pomáha im k tomu jeho zosobňovanie (keď prídu do stajne oslovia ho menom, pozdravia sa s ním poťapkaním po krku, poškrabkaním, či objatím okolo krku). Zo začiatku sa terapeut vždy spýta, či dieťa už koníka pozdravilo, a potom to už deti robia automaticky.

Nasleduje spoločné čistenie, nemali by sme zabúdať, že viac ako tri deti súčasne pri jednom koni je veľa, nemajú dostatok miesta na čistenie. Vyhneme sa i zbytočným hádkam. Tiež treba dbať na psychiku koňa, je veľká záťaž, mať okolo seba šesť až osem detí, ktoré sú zdravé, nie ešte s rôznym typom diagnózy.

Na začiatku a na konci hodiny dovolíme jednému dieťaťu odviesť koňa zo a do stajne (dbáme na bezpečnosť), čím upevňujeme jeho sebadôveru a podporujeme sociálnu interakciu skupiny.

Jedným z mnohých príkladov cvičenia na upevňovanie dôvery, či sebadôvery je nasledovné cvčenie; dieťa sedí na koni a má sa predkloniť, terapeut mu povie, aby ho objal okolo krku, potom si má ľahnúť na chrbát. Tu si terapeut všíma dieťa, či mu je to príjemné, či má strach, zo začiatku sa dieťa môže istiť rukami. Pritom je pridržiavané dvomi deťmi zboku, za hlavu a ruky; dôležité je, že sa v prípade pádu môže spoliehať aj na seba.

Podpora skupinovej schopnosti, súdržnosti, skupinovej dynamiky; súvisí so všetkými už spomínanými činnosťami, je ich súčasťou, ako aj slovný komentár napr.: „nemusíš sa báť, XY ťa predsa drží“. Zo začiatku necháme vytvárať priateľstvá a kontakty medzi deťmi samovoľne a spontánne, ale na konci sa snažíme docieliť, aby v skupine každý pomohol každému. Na chrbte koňa sú deti odkázané jeden na druhého, musia prekonať aj prípadnú averziu voči sebe. Napr. cviky kde keď jeden nepodrží druhého, tak spadnú obidvaja.

Ďalšou dobrou taktikou je určenie presného poradia cvičenia, dieťa musí rešpektovať svoje poradie a čakať, kedy príde na rad, prípadne je nútené sa spýtať, kto je ešte pred ním. Terapeut dohliada na dodržiavanie poradia.

Naozaj fantázií terapeuta sa medze nekladú, záleží na jeho vedomostiach a skúsenostiach a na tom ako všetko, čo vie, zužitkuje. Deti sa môžu zahrať na učiteľa a žiaka. Učiteľ hovorí žiakovi, čo má robiť (chytiť koňa okolo krku), potom ho chváli, kritizuje ako to spravil, hodnotí, prípadne ukáže ako si to predstavoval on. Alebo jedno dieťa sedí na koni, ostatné urobia okolo neho kruh. Ten, čo sedí na koni, má loptu, hodí ju jednému z kruhu a on ju hodí naspäť, po jednom kole sa vymenia.

2. Ciele a obsah v senzomotorickej oblasti:

snaha sprostredkovať uvedomenie si svojho tela, pomôcť vnímať samého seba. Najdôležitejšie ciele sú učenie sa rovnováhe a koordinácií. Rôznymi špeciálne zameranými cvičeniami je možné odstrániť motorické odlišnosti a deficity, ktoré sú často prvotne spôsobené poruchou v sociálno – emocionálnej oblasti. Pri výbere cvičení berieme do úvahy i tento aspekt.


Pri školení o rovnováhe by som opäť podotkla, že záleží od tvorivých schopností terapeuta, môže skombinovať množstvo pohybových cvičení, ako aj vymyslieť úplne nové.

V popredí stojí hrový aspekt. Uprednostňujeme vodenie na uzdičke pred lonžovaním, výhodou je možnosť častejšej zmeny smeru, tesnejšie obraty, využitie priestoru, prekračovanie žrde, ... (situácie, kedy musí dieťa na konskom chrbte častejšie balansovať a získavať rovnováhu). Ďalej (na rozdiel od lonžovania), môžeme do vodenia na uzdičke súčasne zapojiť aj ostatné deti (vedú, istia zboku). Blízkosť môže dieťa dobre precítiť na koni bez sedla, pásu, či madiel; dieťa sa drží hrivy, pomáhajúci sú blízko, aby v prípade potreby mohli zasiahnuť (deti sa bez sedla inštinktívne lepšie držia a viac precítia pohyb koňa, rýchlejšie reagujú na zmeny pohybu). Môžu pritom robiť rôzne cvičenia (sedí a drží sa striedavo raz jednou rukou, raz druhou, v kroku ho škrabká po bruchu, ...)

Učenie sa koordinácií; koordinácia končatín a jednotlivých častí tela a z toho vyplývajúca pohybová koordinácia úzko súvisí s rovnovážnou citlivosťou a kognitívnou stránkou. Odporúča sa začať s učením koordinácie až vtedy, keď je vybudovaná dôvera a istota pri zaobchádzaní s koňom. Okrem toho musíme vedieť ako je na tom skupina kognitívne. Ak ešte nezvládnu pojmy ako hore, dole, dopredu, dozadu, nemôžeme pracovať s pojmami doprava a doľava. Deťom podávame pomocné body; tam, kde je hlava je dopredu a kde je chvost dozadu, a pod. Popisy pojmov musia byť zrozumiteľné a prispôsobené detskej reči. V tejto oblasti sa dá tiež vymyslieť množstvo cvičení, či s partnerom (skupinových) alebo individuálnych, ktoré rozvíjajú koordináciu a prispievajú k redukcii, či postupnému odbúravaniu odchýlok (dieťa sedí na koni a jednou rukou ukazuje na hlavu koňa a druhou súčasne na chvost koňa, alebo ukazuje slniečko a zem, má dočiahnuť pravou rukou ľavé ucho koňa; vo dvojici; podávanie loptičky, bábiky, ...)

Nesmieme pritom zabúdať, že deti predškolského veku sú v dôležitej vývinovej fáze a že hra v každej forme je pre ne potrebná a zaujímavá. Túto potrebu môžeme dobre využiť. V centre našej práce nestojí športový výkon, ide o kontakt detí s koňom, vybudovanie dôvery, sprostredkovanie istoty pri zaobchádzaní so zvieraťom. Je to snaha o zredukovanie, kompenzáciu vrodených deficitov, odstránenie získaných deficitov a sekundárne získaných vďaka defektu. V tomto veku, je častejšia práca v kroku (aj bez toho, aby dieťa klusalo, či cválalo, má množstvo problémov vykonať požadované cvičenie). Snažíme sa vyhnúť tomu, aby boli deti preťažené, či unavené, lebo tým pomalšie dosahujú pokroky. Klus a cval nevylučujeme, môžeme nechať deti, aby si vybrali, či chcú ísť rýchlejšie. Odvážnejší sa môžu napríklad jednou rukou pustiť a zakývať ostatným.

3. Ciele a obsah v kognitívnej oblasti:

všetky tri oblasti sa vzájomné prekrývajú, najviac je to vidieť práve v kognitívnej oblasti (každé „pôsobenie“ pri PPJ prispieva k porozumeniu a pochopeniu u detí). Keby sme sa zamerali len na kognitívnu oblasť, kôň ako taký by stratil pre deti čaro, bol by len akýmsi účelom na dosiahnutie cieľa. Zmizla by všetka zábava a radosť s ním spojená, ako aj záujem detí. Uvediem niekoľko príkladov učebných cieľov v tejto oblasti. Napr. pomenovanie všetkých vecí okolo koňa (učia sa veľmi rýchlo a ochotne, radi v prípade potreby pomôžu, prinesú určenú vec), prenos; schopnosť preniesť naučené na rôzne situácie v živote (cvičenie ako „ukáž mi, kde má kôň nos a ty máš nos?“, „koľko nôh má kôň, máš tiež štyri?“; vedľajší výsledok tohto cvičenia je počítanie; skúsenosť, že ich to baví, rozvíjame počítanie, zrátajú si svoje a konské nohy), priestorová orientácia (veľa detí má problémy s pojmami ako hore, dole, dopredu; orientovať sa učia popri rozvíjaní motorickej oblasti môžeme nadviazať a spytovať sa, „kde má koník hlavu, vpredu alebo vzadu?“, pričom meníme poradie správnej odpovede, dávame krátke a zrozumiteľné otázky). Pri práci dodržiavame všetky pedagogické zásady. Zmena a flexibilita sú dva dôležité aspekty práce a najlepším pomocníkom je motivácia detí.

Občianske združenie Hipoškôlka

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.1 z 5. Celkom 15 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Najčítanejšie
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised