Cítila som, že som plná emócií a strachu. „Ideme do Rusoviec.“ Zahlásila Zuzka a keď sme na ňu pochybovačne pozreli hneď pokračovala. „Je to čosi viac ako desať minút a lekára poznám, je to najlepšie riešenie. Po ceste mu zavoláme.“ Naozaj to bolo okolo 15 minút. V ordinácii vládol pokoj, privítal nás skúsený, sebaistý a pritom veľmi prirodzený veterinár, askét, so skúsenosťami zbrázdenými na tvári, priam z neho vyžarovalo, že sa už nemusíme báť. Odetke začali znovu kontrakcie, praskla voda a my sme na ultrazvuku jasne videli gorálky chrbtice vzpriečené cez rodidlá a ja som videla bijúce srdiečko a potom ďalšie a ďalšie a ďalšie … a lekár už pichal injekciu a Odetka začala upadať do spánku. Niekedy pojem „blahá nevedomosť“ je asi najlepšie čo vystihuje situáciu. Nevedela čo ju čaká.
Sestrička nás uviedla do čakárne hneď vedľa operačnej miestnosti. „Nefoť, nevieme ako to dopadne.“ Počula som pokarhanie. „Nie, toto bola fotka pre šťastie, dopadne to dobre.“ Niečo vo mne sa rozhodlo, prišli sme včas, stihli sme to, neviem prečo, cítila som, že tomu silne verím. Už bude dobre.
Foto: Beata Lacíková Potichučky sme spomínali skúsenosti z minulých pôrodov keď sa objavila bystrá a veľmi šikovná sestrička a v rukách niesla BH psíka. „Pozrite, je nádherný.“ Vzdychla si Vierka, bola celá uveličená. Zuzka ho vzala a začala dôkladne utierať obrúskom. Cisársky rez je iný. Dostanete do ruky studené, maličké šteniatko, ktoré potrebuje sucho a teplučko a jeho mamina nie je tu, musíte ju nahradiť.
Koľko ich bude Chvíľa a už sme mali druhého psíka, TR, toho som sa ujala ja. Do tretice nám priniesla TR sučku, krásne sfarbenú, dala ju do rúk Vierke a z nej vyšlo: „Toto je ona, toto je sučka na ktorú som čakala. Je nádherná.“ Aj mne sa veľmi páčila, pekne sfarbená, jemná hlavička s krátkym noštekom, vyzerala dobre. „Nerozhoduj sa príliš skoro, máš čas, daj všetkým šteniatkam šancu. Kým zistíš či má správne zúbky, aké má uhlenie, povahu, proste máš čas.“ Vedela som však, že sa zaľúbila. V tejto pokojnej, rozvážnej mladej dáme zažiarila nerozumná chovateľova láska k malej TR sučke a ja si myslím, že bude naozaj ťažké aby jej odolala. Prišiel ďalší BH psík, TR psík a nám sa už nechcelo veriť. „Ďalšie?“ Privítali sme piate, tento krát BH sučku. Nevedeli sme, čo máme robiť skôr. „Uvidíte, že ich bude naozaj sedem.“ Začínalo mi to byť smiešne.
Foto: Beata Lacíková Šteniatka jemnučko pišťali a mrvili sa a my sme ich ukladali a brali do rúk a zohrievali. „Nechaj, nech si pospinkajú.“ „Nie, nenechám, chcem aby sa hýbali aby sme videli, že dýchajú.“ Uvedomila som si, že som ako malé decko, ale nemohla som si pomôcť. Bála som sa, že ak ich nechám len tak spinkať, už sa nezobudia a tak som trpezlivo budila jedno po druhom, podľa toho ktoré zaspinkalo.
Keď prišla sestrička, podávala nám maličkú BH sučku a skoro za ňou aj poslednú. „Tak a to sú už asi všetky.“ Bolo to úžasné, uvedomila som si, že sa všetky usmievame. „Spravme si fotku. Volala si Alešovi?“ a tak Vierka volala „To teda je kaňúr!“ Zaznela pochvala od Aleša, počula som ju cez telefón a znela ďalej ako echo z úst kamarátok.
Foto: Beata Lacíková Bola som hrdá na môjho Artuša, sedem šteniatok a aj psíkovia aj sučky, pekne pomiešané TR a BH. Taká nádielka!
Loading...