Vysvedčenie a pes

Z depky ma dostal pes. Nič iné nepomáhalo. Sedela som so slzami v očiach a mala som pocit, že celý svet je proti mne. Pol roka trávim poctivo nad knihami, ako na truc mi učiteľka neuznala koncoročnú prácu a … vysvedčenie nebolo podľa mojich predstáv.

Vítal ma iba pes

Prišla som domov s papierom, ktorý ma mal potešiť, ale spôsobil len úzkosť. Keď som otvorila dvere, vítala ma naša sučka. Nikto ostatný sa neunúval pozdraviť ma osobne. Zato naša sučka vedela veľmi hlasito dať najavo kto prišiel (pre každého člena rodiny mala iné privítanie). Mňa vítala kývajúcim chvostíkom, štekaním od radosti, pobehovaním po dome ako na dostihoch, vyskakovaním až do momentu pohladenia.

V očiach jej hrala nezbednosť, ale ja som vtedy nemala chuť na žiadne prejavy radosti. Ona to vycítila a čím viac som bola smutnejšia, tým bola divokejšia. Pýtala si pozornosť všetkým čo sa dalo. Tak som ju vzala na prechádzku do lesa, kde sme strávili takmer 4 hodiny.

Pes vedel čo robiť

Naša sučka sa za celý ten čas nevzdialila odo mňa na viac ako 10m a stále ma kontaktovala štekaním alebo poskakovaním naokolo akoby vedela čo má robiť.

Keď som si sadla na lúku, položila si hlavu na moje koleno a vyžadovala moju pozornosť, nenechala ma ani chvíľu utápať sa v smútku. Keď som sa jej prestala venovať začala dobiedzať a kňučať.

Večer keď aj rodičia pochopili, že ma smútok drží viac ako treba, ukľudňovali a povzbudzovali ma ako sa len dalo, no márne. Ani kamoška nemala šancu, skrátka depka v kombinácii s hnevom, zlosťou a neviem čím všetkým.

Nenechala ma v depresii z vysvedčenia

Jediný liek na moju náladu, ktorý fungoval bola naša sučka. Keď som sa zavrela v izbe, ľahla si do postele, už som počula škrábanie na dvere. Pustila som ju dnu, prišla ku mne, položila hlavu na vankúš sediac na zemi. Otočila som sa jej chrbtom a ona vyskočila na postel (kam inak mala zákaz), funela mi do vlasov, kmásala ma za ne až kým som na ňu neprehovorila, nahodila smutné očka, zoskočila z postele, dala hlavu na môj vankúš a kňučala. Toto sa opakovalo kým som sa nezačala usmievať a venovať sa iba jej – hladkať ju, hádzať loptičku v izbe a podobne.

Ráno ma prišla skontrolovať, zobudila a prinútila ísť von na prechádzku. Cez deň už nie tak intenzívne, ale stále starostlivo sledovala ako sa správam a ako sa cítim. Vždy keď som sa zavrela do izby sama prišla za mnou a kontrolovala čo robím, pýtala si pozornosť kadečím. Preto sme sa opäť vybrali von, šli na cvičák (toho času sme trénovali Agility), kde som úplne zabudla na vysvedčenie a začali sme s tréningom.

Keď spadneme, treba vstať, nevzdávať sa!

Tam som si uvedomila, že ani ona nezvládla každú prekážku bez chyby, ani čas nemala najlepší, ale bojovala, nevzdala to a akoby mi chcela ukázať, že keď niekto spadne musí zase vstať, bežala o dušu hoci ja som už nevládala… No a nakoniec, po malej prestávke, zabehla svoj najlepší čas a celú dráhu bezchybne….

To ma vtedy povzbudilo a povedala som si, že sa nenechám znechutiť a budem bojovať ešte intenzívnejšie.
O rok a pol som už študovala na gymnáziu, kde som patrila medzi lepších, stíhala som sa dobre učiť, starať sa o chorú tetu a hlavne moju sučinu.