Veľa rodín okolo nás má mačky či psy alebo iné malé zvieratko.
Ja a môj priateľ máme kladný vzťah ku zvieratám. Náš synček, ktorý má tri a pol roka, je veľmi rozumný a všímavý chlapec a zaujíma sa o veľa vecí okolo seba.
Hovorí sa, že prítomnosť zvieraťa doma pozitívne vplýva aj na dieťa.
Keďže bývame priamo medzi horami, často chodíme na prechádzky do prírody. Pri náhodných príležitostiach ukazujeme synčekovi « živý svet » rastlín a zvieratiek okolo nás. Žijeme s nimi, sme ich súčasťou.
S priateľom sme už dávnejšie rozmýšľali nad domácimi zvieratkami. On vyrastal v dome s mačkami, ja v paneláku, kde som mohla mať len rybičky, aj keď som veľmi snívala o psovi.
Raz sa priateľovi podarilo chytiť pred domom jaštericu, ktorej spravil z dreva domček. Na vrch dal priesvitnú umelú hmotu, takže sme jašteričku mohli pozorovať. Syn ju dokonca ukázal aj deťom v škôlke. Po štyroch týždňoch sme sa so synčekom dohodli, že ju pustíme vonku. Vysvetlila som mu, že keď ju pustíme, už sa nevráti, ale že na slobode sa bude cítiť lepšie. Súhlasil. A tak sme ju vypustili…
Už viackrát sme boli v chovprodukte obzerať malé živé stvorenia, čo tam pobehujú v klietkach a akváriách. Pred mesiacom sme sa rozhodli, že si jedno z nich prinesieme domov …malú sivú myšku.
To bolo doma radosti! Všetci traja sme sa tešili. “To bol dobrý nápad !” pochvaľovali sme si s priateľom, “stojí to omnoho menej ako mačka či pes a malý má možnosť spoznať, čo je to zvieratko.”
Tak sme sa začali o neho starať : kŕmenie, čistenie klietky a hlavne hladkanie a hranie sa s ním. V obchode nám predavač vysvetlil, že ho treba chytať pri prenášaní len za chvost, aby sme mu nestlačili jeho miniatúrny žalúdok. Malému sme dovolili ho aj vybrať z klietky, aby sa trošku rozbehal.
Na nášho myšiačika sme si rýchlo zyvkli.
Malý sa dokonca ráno pri vstávaní začal tešiť, že “sa ide pozrieť na myšiaka.”
Dosť často sme však museli synovi dohovárať, že ak sa myšiak skryje do svojho domčeka, tak ho necháme tak. Je to živé zvieratko a my, ak chceme, aby sa cítil dobre, tak musíme rešpektovať jeho potreby a necháme ho v kľude.
V obchode nám povedali, ze takéto myšky žijú priemerne 2-3 roky. Priateľ sa zasmial, že o tom u nás pochybuje… samozrejme žartoval.
No aj tak sa nás myšiak nedožil ani jedného roka. Dnes po večeri sme ho pochovali v záhradke.
Synček, (nie naschvál), ho pravdepodobne zadusil, podľa ocinovej teórie mu zlomil väzy. Ja som ho videla ako zvyčajne pri klietke “hrať sa“ s myšiakom a zrazu len malý vykríkol so strachom v očiach: “Myšiačik sa nehýbe, leží!”. Pribehla som ku nemu a videla, ako tam myšiak nehybne leží s otvorenými očami. Bolo mi jasné, čo sa stalo. Synček plakal a mne tiež vyhŕkli slzy. Objala som syna a povedala som mu, ze myšiačik zomrel.
Celé sme to so synčekom v pokoji prediskutovali. Zrazu mi bolo jasné, že živé zvieratko nie je hračka, ktorú môžeme len tak nechať v rukách malých detí, ktoré tomu ešte celkom nerozumejú.
Mojím hlavným cieľom zrazu bolo, aby syn pochopil, že myšiak nebol živou hračkou v jeho rukách, a že v rukách máme silu, ktorú sa musíme naučiť správne používať.
Myšiaka sme šli hneď potom “pochovať” a synček sa s ním rozlúčil.
Následne sa spýtal: ”Kúpime si nového?”
“Nie!” znela moja rázna odpoveď, pretože som cítila, že nové zvieratko môžeme kúpiť až vtedy, keď dôkladne “strávime” dnešnú príhodu a keď budem vedieť, že syn je pripravený chovať zvieratko, nie ako zaujímavú hračku, ale ako živého tvora, ktorý nám síce spríjemňuje chvíle svojou prítomnosťou, ale ktorý má zároveň svoje potreby – tie máme rešpektovať a byť k nemu ohľaduplný a citlivý, a to aj v dotykoch.
Ilustračné foto: www.sxc.hu