Vodič klusáckych koní, ktorý sa po ťažkom úraze hlavy vrátil opäť ku koňom.

….Tridsaťosemročný Peter Zmeko 5. mája 2012 v juhomoravských Slušoviciach pri „nahrievaní“ v priestore cieľovej rovinky inkasoval kopanec od trojročného hnedáka s nemeckým pôvodom Christiano Deana. Jazdca previezli do nemocnice v Zlíne, pobudol na jednotke intenzívnej starostlivosti…

odznelo v médiách po ťažkej nehode na pretekoch.

Keď čítam tie riadky až mi mráz prechádza po chrbte pri predstave, ako to mohlo skončiť. No zjavne kone nie sú pre neho len nejakým hobby, ale sú súčasťou jeho osobnosti. Ako sa ku koňom dostal a vôbec k športu, ktorý nemá na Slovensku „zelenú“, sme sa opýtali priamo Petra Zmeka, jazdca klusáckych koní.

V jazdeckej spoločnosti Ťa asi netreba predstavovať a ani šport, ktorý robíš. Avšak tí, ktorí s koňmi neprichádzajú do kontaktu nevedia o čo ide. Povedz nám teda niečo o svojej záľube?

Moja záľuba je jazdenie na koňoch, ktoré sa volajú klusáky. Tieto kone behajú dostihy, tzv. „Klusácke dostihy“. Jazdec sa volá vodič, lebo on nesedí priamo na koni, ale vo vozíku, ktorý sa volá „sulka“(vid. foto) a je pripevnený za koňom. Preto sa hovorí že „vodič sedí v sulke“.

Na pretekoch ide o to, aby všetky zúčastnené kone odštartovali presne v jednom okamihu a tí najlepší prišli na prvom mieste do cieľa, kone však počas dostihov nesmú cválať, ale celý závod musia klusať až do cieľa.

Ako a kedy si si našiel toto hobby?

Toto hobby som si našiel tak, že od detstva cca od 6 rokov som sa pozerával na dostihy na Závodisku v Petržálke. Súťažili tam kone čo cválali, skákali cez prekážky a boli tam aj samozrejme klusáky. Chodili sme tam spolu s otcom pravidelne, každý rok od jari do jesene. Pozoznamoval sa s rôznymi jazdcami, trénermi a aj majiteľmi koní.

Zhruba v 18. rokoch som sa dostal k jednej trénerke, čo trénovala klusáky a u nej som si to prvýkrát vyskúšal a už ma to nepustilo.

Čo všetko robíš okolo koní, nemal si z nich zo začiatku strach?

O kone sa treba pred jazdou vždy postarať a to vykefovať ich, upraviť im hrivu, skontrolovať kopytá, dať uzdu a opraty a nastrojiť, čiže dať mu postroj na ktorý sa pripevní sulka.

Po jazde treba koníka oduzdiť, odstrojiť a vyumývať, potom ho dať do boxu v ktorom je ustajnený a ak je správny čas tak mu dať jesť (jesť sa mu dáva 3x denne) a skontrolovať či má vodu, tú musí mať kôň stále. Keď človek robí tieto úkony pred a po jazde, tak sa naučí koňa nebáť ale obozretnosť nesmie chýbať aby sa kôň nesplašil.

Čo robiť, keď sa kôň splaší?

Keď sa kôň splaší, tak sa dá skrotiť tak, že má stále na hlave tzv. ohlávku, za ktorú sa chytí a odvedie do stajne, kde sa ukľudní.

Zo začiatku som mal pred nimi rešpekt, je to predsa len dosť veľké zviera, ale časom sa človek naučí, že kone nie sú zákerné. Len sa treba pri nich správať ohľaduplne a bezpečne. Keď za nimi niekto stojí, môže sa stať, že o nich kôň nevie a človek spraví nejaký neočakávaný zvuk a kôň sa splaší.

Čo ťa k nim ťahá?

Tak na túto otázku veľmi neviem odpovedať, lebo som si toto zviera obľúbil už od malička a neviem či je to tým, že má krásnu postavu a nádhernú hlavu aj s hrivou, alebo či tým, že je to v podstate veľmi múdre zviera.

Napríklad pre takého klusáckeho koňa je klusať úplne prirodzené a potrebuje si zaklusať aspoň trochu každý deň. A jazdenie v sulke je úplne super relax, lebo tam kam chodím, jazdíme aj cez les, potom okolo poľa kde občas vidím bažanty, zajace, diviaky a niekedy aj srnky a keď je krásny slnečný čas tak je to proste nádhera. Jednoducho koník ma chytil za srdce a už ma nechce pustiť.

Pred dvoma rokmi si mal nehodu, čo sa stalo?

Pred klusáckymi dostihmi treba asi hodinu pred štartom koníka „tzv. nahriať“. Počas prestávky medzi dostihmi, keď sa nezávodí, ideme s koníkom trochu poklusať po dráhe, no a vtedy sa to stalo.

Kôň sa mi nejako splašil, ale ja si to vôbec nepamätám. Vraj blízko dráhy boli aj nejakí golfisti, ktorí podgurážení strieľali golfové loptičky na kone. No je to dosť možné, lebo môj kôň bol za normálnych okolnosti úplne poslušný, čiže sa muselo niečo nepredvídané stať. A ako sa to stalo, že ma kôň kopol až do tváre je dosť záhadné. Keďže je za ním sulka ťažko sa kope dozadu. On sa môže splašiť, ale vtedy sa postaví na zadné a vodič/jazdec môže akurát tak spadnúť (vid. foto). Takže neviem ako sa to proste stalo, ale stalo sa.

Znamenalo to pre teba koniec pri koňoch? Čo sa v tvojom živote touto nehodou zmenilo? Ako si sa vysporiadal s touto skúsenosťou vo vzťahu ku koňom a čo na to tvoja rodina, keďže si otcom 2 deti?

Pre mňa to vôbec neznamenalo koniec pri koňoch, bude to asi tým, že si vôbec nič z toho, čo sa stalo, nepamätám. Moja manželka sa spýtala doktora, ktorý ma po úraze liečil, či môžem chodiť ku koňom a on mi to ešte odporučil. Ak nemám strach, mám v tom pokračovať, že je to dobré ako terapia. No nakoniec keď som sa z úrazu vyliečil, spravil som si aj licenciu, aby som mohol jazdiť na pretekoch, hoci už nie na svojom koni.

No ku zmene samozrejme došlo, keďže mojím úrazom najviac vytrpela rodina, dávam si väčší pozor a som voči nim zodpovednejší a samozrejme sú pre mňa na prvom mieste.

A ako som sa z toho úrazu pomaly dostával, tak som si stále viac a viac uvedomoval prítomnosť Boha okolo mňa a silu modlitby. Otvorilo sa mi srdce a prehĺbila sa vo mne viera. Ľudí okolo seba som začal vnímať úplne inak ako pred tým a nemám problém komunikovať v podstate s nikým.

Niekedy pred úrazom som bol možno trochu viac sebeckejší a chodil som častejšie ku koňom, bola to pre mňa skôr taká zábavka, niekedy na úkor rodiny. Ale teraz je to skôr občasný relax od práce a iných povinností.