Zodpovednosť na vodítku

Saša Húsková 0

Ako väčšina malých detí, aj my so sestrou sme chceli mať psa. Teda najprv sme chceli mať brata, ale podľa odmietavých reakcií rodičov bolo zrejmé, že už ďalší súrodenec nepribudne.

Naši rodičia s nami prešli tortúrou chovania škrečkov, rybičiek  a  vodných korytnačiek. Túžba mať psa nás neopustila a tak otec vyhlásil, že nám dovolí psa až keď budeme mať  10 a 12 rokov. 

 

Malo to svoje podmienky

Slovo dodržal, my sme vydržali tiež a priniesli sme si domov malú kokršpanielku Beckynku. Podmienkou tohoto darčeka bolo, aby sme si prečítať literatúru o výchove psov. Niežeby sme vtedy všetkému rozumeli, ale niektoré veci si pamätám dodnes.  Otec nás „nabrífoval“ ako to bude iba náš pes, budeme sa musieť o neho starať , mať zodpovednosť, atď. 

Čo sme ju ne/naučili

Malé šteniatko sme priniesli domov a boli sme z nej nadšené – kŕmili, chodili venčiť, učili necikať po byte, napriek zákazom sme si ju dávali do postele a dostávala žrať od stola. Becky bola nesmierne pažravá a za piškótu urobila všeličo. Snažili sme sa síce cvičiť ju ako nám otec prikázal, napriek tomu sme ju nikdy nenaučili chodiť pri nohe a poslúchať na prvý povel. Naučili sme ju však na povel podávať labku, štekať , prosiť, skákať, plaziť sa, robiť mŕtvu a pod. 

Ako si získala našu mamu     

Pomaly nás prvotné nadšenie z tej ohromnej zodpovednosti za psieho člena rodiny opúšťalo, ale to si už fenka svojím krásnym nežným pohľadom získala našu mamu a bolo. Našu mamu, kedysi zarytú odporkyňu domácich zvierat, po čase prestalo baviť budiť nás skôr a ťahať z postelí, aby sme išli so psom von a začala chodiť sama. Po čase z toho bol jej ranný rituál, obišli mäsiara, obchod, priniesli noviny a klebety zo sídliska. 

Náš domáci katalyzátor napätia

Mali sme ju 9 rokov. S mamou boli zohratá dvojica, s otcom tiež – mal u nej autoritu, väčšinou jeho poslúchala na prvé slovo, ale nejakou náhodou, vždy keď sa jej doma prihodila „nehoda“ – on do toho stupil . Moja puberta je spojená s prechádzkami so  psom a s kamarátkou, kde sme na čerstvom vzduchu riešili zložité pochody našich duší. Tešila som sa zo školy domov, lebo som vedela, ako sa bude tešiť Becky keď ma uvidí.  Pes sa stal akýmsi naším domácim katalyzátorom napätia. Vycítila, keď niekomu z nás bolo nanič a prišla sa „porozprávať“. Zrazu sme sa viacej smiali, spájala nás navzájom práve v období, keď sme sa vďaka pubertálnym hormónom vzďaľovali. 

Nemyslím si, že to bolo pre mojich rodičov jednoduché rozhodnutie, pes v rodine im priniesol starosti – ale ja som nesmierne vďačná…doteraz si pamätám ako som hrdo chodila po sídlisku so svojou „zodpovednosťou“ na vodítku. 

Viem, že dopadnem ako moja mama

Mám tri deti a psa určite chcem. Len ešte musia deti trochu podrásť, presne viem že dopadnem ako moja mama a budem to mať celé na krku ako vlastne všetko….ale už teraz sa aj tak trochu sebecky teším na prechádzky so psom…vyvetrať si hlavu, ticho kráčať po lese, mať spoločníka, ktorý nič nehovorí a zavrtí chvostom, keď sa na neho pozriem…..

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (13 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...

Pridaj komentár